slovenský spisovateľ a dramatik
1935
Štefan Kasarda sa narodil 18.decembra 1935 v Sačurove, v rodine roľníka Jána Kasardu a jeho manželky Anny. Je synovcom básnika Mikuláša Kasardu.
1938
V roku 1938 sa spolu s rodičmi presťahoval do Tovarného, kde 4 roky /1941-1945/ chodil do ľudovej školy.
1945 – 1950
V rokoch 1945 – 1950 navštevoval meštiansku školu vo Vranove nad Topľou.
1950
V roku 1950 začal študovať na Slovenskom gymnáziu v Humennom, kde sa datujú aj jeho literárne začiatky.
1954
Rok po maturite /1954/ pokračoval v štúdiu na Filozofickej fakulte Vysokej školy pedagogickej v Prešove.
1958 – 1959
Ako absolvent fakulty, promovaný pedagóg, pôsobil poldruha roka /1958-1959/ na JSŠ v Trebišove.
1959
V roku 1959 využil možnosť prísť bývať a zároveň pracovať v Košiciach, v mládežníckom vysielaní Československého rozhlasu. Spolupracoval na reláciách s republikovým i celoštátnym dosahom ( Na modrej vlne, resp. Zorničke, neskôr Mikrofórum).
1971
V roku 1971 bol politicky prenasledovaný a pre „politické postoje“ donútený odísť zo Slovenského rozhlasu. Neplačem a nežalujem – povedal. Krátko na to začal pracovať ako odborný referent krajského strediska umeleckej agentúry Slovkoncert v Košiciach.
1982
Prácu referenta zanechal v roku 1982, kde odišiel za vychovávateľa do stredného odborného učilišťa potravinárskeho v Čečejovciach. Založil tam divadielko poézie a malých javiskových foriem.
„So zanedbávanými učňami, ponižovanými, ktorých málokto bral vážne. Tí učni boli fantastickí. Dali sa s nimi robiť také isté zázraky ako robil Karol Horák v Prešove. Išli sme napríklad na levočský festival a vždy sme sa včlenili medzi prvé tri súbory. Bolo to priam exotické –učni recitujú a hrajú malé javiskové formy. Toto pokladám za boží dar, cez schopnosť iných som pochopil mnoho aj o sebe. Bola to pre mňa mimoriadna skúsenosť. Človek sa musí neustále pokúšať o dialóg so skutočnosťou, ktorá ho obklopuje i presahuje. Niekedy to ide lepšie, inokedy slabšie, ale pasivita je spôsob smrti. A ak aj raz padne za mnou opona, vždy tu budú učni, ktorí recitovali a hrali divadlo. Aj v tom je záruka ďalšieho dejstva.“ /publikované v časopise Javisko 10/2000/
V roku 1984 získal doktorát filozofických vied PhDr. Po čiastočných zmenách v spoločnosti mu bola ponúknutá možnosť vrátiť sa pracovne do Košíc, kde v roku 1988 začal poldruharočné pôsobenie ako administratívny pracovník na Rektoráte UPJŠ v Košiciach. Po novembrovej revolúcii v roku 1989, na základe jedného z novoprijatých zákonov, prijal uvoľnené miesto dramaturga v literárno-dramatickej redakcii Slovenského rozhlasu v Košiciach. Od 1.1.2001 bol na dôchodku. Žil v Košiciach.Zárodky jeho profesijnej orientácie začali na Gymnáziu v Humennom. Angažoval sa v krúžku začínajúcich autorov, redakčne pracoval v školskom časopise Úderník a literárne prvotiny uverejňoval v študentskom časopise Cesta mladých. Ako vysokoškolák publikoval svoje prózy vo Východoslovenských novinách, Kroku, Besede, Predvoji a Mladej tvorbe. Neskôr v Kultúrnom živote, Smene, Literárnom týždenníku, Javisku, v rôznych zborníkoch a v rozhlase.
1984
V roku 1984 získal doktorát filozofických vied PhDr. Po čiastočných zmenách v spoločnosti mu bola ponúknutá možnosť vrátiť sa pracovne do Košíc, kde v roku
1988
začal poldruharočné pôsobenie ako administratívny pracovník na Rektoráte UPJŠ v Košiciach.
1989
Po novembrovej revolúcii v roku 1989, na základe jedného z novoprijatých zákonov, prijal uvoľnené miesto dramaturga v literárno-dramatickej redakcii Slovenského rozhlasu v Košiciach.
2001
Od 1.1.2001 bol na dôchodku.
2006
Zomrel 15. septembra 2006 v Košiciach, pochovaný je na obecnom cintoríne v Tovarnom
Žil v Košiciach. Zárodky jeho profesijnej orientácie začali na Gymnáziu v Humennom. Angažoval sa v krúžku začínajúcich autorov, redakčne pracoval v školskom časopise Úderník a literárne prvotiny uverejňoval v študentskom časopise Cesta mladých. Ako vysokoškolák publikoval svoje prózy vo Východoslovenských novinách, Kroku, Besede, Predvoji a Mladej tvorbe. Neskôr v Kultúrnom živote, Smene, Literárnom týždenníku, Javisku, v rôznych zborníkoch a v rozhlase.
1962
Písal aj pod pseudonymom Ján Ondava a Ján Valal. Napriek úspechom jeho poviedok v Mladej tvorbe sa vyprofiloval na zasadne rozhlasového autora. Premieru v košickom rozhlasovom štúdiu absolvoval svojím pásmom v roku 1962.
1964
Po jeho uvedení /V jednom okne sa svieti/, prišiel s hrou Sny prichádzajú z mesta (1964), kde zobrazil medziľudské vzťahy v rýchlo sa meniacej vidieckej societe. Za túto hru, ktorú uviedli aj v Berline a Roztocku, získal prvé ocenenia. V roku 1964 napísal Štyria z cintorína.
1966
Nasledujúca hra Čas tvojich návratov( 1966) bola preložená do nemčiny a vysielania rozhlasom v Kolíne nad Rýnom a v Amsterdame. Je komornou drámou z rodinného prostredia o vzťahu matky, syna a po rýchlej kariére túžiacej nevesty.
1967
O rok neskôr 1967 vznikla hra Na samom konci opäť sám.
1968
Hry Deravé vrece (1968) a Ľudia (1970) sú baladickými príbehmi ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v hraničnej životnej situácii. Za hru Ľudia bola autorovi udelená prémia Literárneho fondu na festivale rozhlasových hier v Piešťanoch v roku 1971.
1971
Ešte v tom istom roku vznikla hra Útek cez lúku (1971).
1978
Po odmlke zavinenej procesom tzv. „normalizácie“ („konsolidácie“), kedy mohol tvoriť iba texty pre pesničky, uverejnil Štefan Kasarda v roku 1978 rozhlasovú hru Azbukárka (Doliehanie), s ktorou získal cenu Literárneho fondu pri príležitosti roku ženy. Cela jeho doterajšia tvorba a tvorivá aktivita však bola nasmerovaná na písanie veršov pre deti (časopisy Ohník, Slniečko, Zorníčka), príbehov zo života, príležitostných básni, štúdii o ochotníckych divadlách, osobnostiach ako aj hodnotenia.
1981
Deťom bola venovaná aj rozprávková rozhlasová hra Povesť bez mena (1981).
1991
Po viacročnom vynútenom odmlčaní sa do rozhlasu vrátil hrou Nie veľmi veselá slečna (1991), v ktorej zobrazil príbeh súčasnej mladej ženy túžiacej po úspechu, no neschopnej prekonať obmedzenia svojho vlastného naturelu a prostredia.
1993
Kritikou spoločenských i individuálnych charakterových nedostatkov jednotlivca v období transformácie spoločnosti na nové vlastnícke a sociálne vzťahy je hra Zánik školy v obci Č. (1993).
1995
S úspechom sa stretla aj ďalšia hra Vzývanie svetla (1995), o významnej osobnosti našich dejín – Pavlovi Jozefovi Šafárikovi. Hru „Nie a nie sa pohnúť z miesta“ o skrytom rasizme v nás uviedol v roku 1995 aj štvrtý program varšavského rozhlasu.
1997
Po roku 1996, keď vznikla hra Skok, prišiel tvorivo bohatý rok 1997 a na jeho konci tri dokončené diela. Na počesť 70. výročia vzniku košického rozhlasového štúdia vznikla rozhlasová hra Spoveď, ktorej mottom je Odyseov plač nad mrtvým druhom z Homérovho eposu Odysea. V ďalšej hre Púť, rozohráva príbeh dvoch drsných Dozorcov, ktorí eskortujú Človeka, jediného väzňa, ktorý nedostal milosť ani vo všeobecnej amnestii. HraSúmrak dobrodenia vznikla ako spomienka na tragicky zosnulého biskupa Pavla Gojdiča pri príležitosti 110. výročia jeho narodenia.
1998
V roku 1998 sa prezentoval mikrohrou Sedenie na dvoch stoličkách.
1999
Hra Púť získala hlavnú cenu na Festivale slovenskej rozhlasovej hry v Bojniciach 1999. Významné miesto v jeho rozhlasovej činnosti zaberá aj tvorba pásiem o významných slovenských či svetových osobnostiach a dramaturgická práca, ktorá sa plne rozvinula v čase jeho druhého príchodu do rozhlasu. Z mimorozhlasovej tvorby sa v divadle podieľal na tvorbe muzikálu „Ako išlo vajce na vandrovku“ (1985), určeného pre Divadielko pod kopulou. V televízii spolupracoval na dramatizácii Platonovej poviedky Návrat (1969). V roku 1996 vypracoval televízny scénar, ktorý zrežíroval Juraj Svoboda pod názvom Plakať pre kohosi vo Švajčiarsku.Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov mu vydalo v roku 1999 knižku noviel Dotyk zeme kolenom a v tom istom roku svojským spôsobom zdramatizoval dielo Róberta Musila Zmätky chovanca Törlessa.
Súpis pôvodných rozhlasových hier s rokmi uvedenia
- Sny prichádzajú z mesta,1964
- Štyria z cintorína,1964
- Čas tvojich návratov, 1966
- Na samom konci opäť sám, 1967
- Deravé vrece, 1968
- Ľudia, 1970
- Útek cez lúku,1971
- Azbukárka, , 1978
- Povesť bez mena, 1981
- Nie veľmi veselá slečna, 1991
- Zánik školy v obci Č., 1993
- Nie a nie sa pohnúť z miesta, 1994
- Vzývanie svetla, životopisná hra o Pavlovi Jozefovi Šafárikovi, 1995
- Plakať pre kohosi, 1996
- SKOK, 1996
- Púť, 1997
- Spoveď, 1997
- Dotyk zeme kolenom, autobiografické poviedky,1999
- Hlava ako záťaž, 2001
- Hadí kamienok,2002
- Tarzan,2005
- Tellov šíp,2005
- Hlovík medzi vzbúreným ľudom-rozhlasová dramatizácia poviedky J.Záborského, 2006
Tvorba pre deti
Povesť bez mena , 1981
Sme bytosti, správajme sa k sebe počas života ľudsky. Na cintoríne bude neskoro.
To je „vox humana“ Štefana Kasardu.
Jozef Belani