Kroniku robíme v prítomnosti pre budúcu minulosť
Kedysi povedal niekto múdry: Národ ktorý nepozná svoju históriu, je odsúdený prežiť si ju ešte raz“ Veď aj dedina ktorá nepozná svoju históriu, čoskoro na ňu úplne zabudne. Aby však k niečomu takému nedošlo, vedú si nielen mestá ale dokonca aj malé obce svoju kroniku. Úlohou spoločnosti nie je len zhromažďovať duchovné a materiálne bohatstvo národa, či štátu ale ho aj zaznamenávať pre potreby budúcich generácii. V tomto smere plní nezastupiteľné miesto obecná kronika.
Ján Géci narodený v Prusoch okres Bánovce nad Bebravou, od jesene roku 1945 bývajúci v Tovarnom do obecnej kroniky zapísal 490 strán formátu A3 ktorý má rozmery 297×420 mm. Od druhej svetovej vojny totiž v Tovarnom druhého kronikára nebolo. Obecnú kroniku začal písať od roku 1956 do roku 2003. Do roku 1955 sa písala „ Pamätná kniha obce Tovarné“ , kde sa chronologicky zaznamenávali udalosti avšak nešlo o pravidelné zaznamenávanie, túto Ján Géci ako riaditeľ školy odovzdal dňa 17.12.1957 do Okresného archívu pri ONV vo Vranove, okresnému archivárovi p. Džurbalovy o čom je vydané úradne potvrdenie, ktoré je uložené v obecnej kronike. Pamätná kniha obce Tovarné sa stratila, nikto presne nevie ako sa to stalo, no najpravdepodobnejším vysvetlením sa zdá byť zmena okresu a sťahovanie okresného archívu z Vranova do Michaloviec a späť.
Do Pamätnej knihy začal písať v roku 1950 a do obecnej kroniky od roku 1956 z vlastnej iniciatívy . Až po desiatich rokov bol oficiálne poverený miestnym úradom písaním kroniky. Pán Géci v obci Tovarné prežil podstatnú časť svojho života a bol teda nielen kronikárom Tovarného ale aj jeho živou kronikou. Keď ste sa ho spýtali na tunajšie významné udalosti, bez váhania začal vymenúvať, v ktorom roku tu postavili školu, zdravotné stredisko, dokončili vodovod, plynofikáciu a pod. Do kroniky musel zapisovať aj smutné udalosti napr. tragédiu rodiny Kasardových a Kucikových.
Práca kronikára podľa jeho slov bola náročná napriek tomu ho viac ako polstoročie bavila. „Kronikár by mal mať vždy tri hlavné vlastnosti – srdce, cit a svedomie, a on ich mal.“ Kronikár musí vedieť nielen o tom, čo sa deje v obci, ale musí mať prehľad aj o celospoločenskom dianí. Celoštátne či medzinárodné udalosti totiž treba v kronike takisto spomenúť, pretože tiež majú vplyv na život každého človeka. V priebehu roka si preto všetko zapisoval vo forme poznámok. Samotný zápis do kroniky robil vždy až v nasledujúcom roku. Návrh textu najprv predloží obecnému zastupiteľstvu, a keď ho schválili, schválený kronikársky zápis v chronologickom rade následne čitateľne prepísal do kroniky dokumentačným atramentovým perom. Finálny zápis je najvyčerpávajúcejší. Píše sa totiž klasickým perom. V kronike nie sú prípustné škrtanie, vulgarizmy, kresby ap.
O tom, čo je podstatné a čo raz môže ľudí zaujímať, však kedysi nerozhodoval iba kronikár. V období socializmu sa vraj napríklad v kronike nesmelo písať o cirkvi. Prioritou boli podniky, zaznamenávať sa museli predovšetkým ich výsledky, práca, zamestnanci a to, aké hodnoty vytvárali. Písanie kroniky sa podľa jeho slov menilo tak, ako sa menil život ľudí. Niektoré obmedzenia však platili kedysi a musia sa dodržiavať aj dnes. „V kronike sa nemá spomínať, čo sa malo spraviť a nespravilo sa. Treba zapísať iba to, čo sa urobilo. Takisto to nie je priestor na pocity kronikára alebo na prezentáciu jeho názorov. Písať treba len fakty a v texte sa nesmú používať skratky. Kronika je svojím spôsobom posvätná, a keď už je záznam zapísaný načisto, nikto doň nemôže zasahovať. Opravovať prípadné chyby môže iba kronikár, takže konečný zápis je trvalý a nikto ho nemôže vygumovať alebo pozmeniť.
To, že obecné kroniky píšu u nás prevažne dôchodcovia, nepripisujeme to nezáujmu mladých o históriu a nebojíme sa ani, že by sa o pár rokov tejto práci už nemal kto venovať. „Voľakedy to robili iba tí, ktorí vedeli písať. To dnes síce vedia všetci, ale vždy sa nájde niekto, kto bude tú kroniku viesť. Ani internet to nezmení, ručne písaná kronika má totiž nielen veľké čaro, ale prezradí veľa aj o autorovi. Grafológ z nej bude vedieť vyčítať, aký človek bol ten kronikár spred 200 rokov. Keď nevymrú kronikári, nevymrú ani kroniky, tak velí logika. Aké však budú o desať, dvadsať či päťdesiat rokov? V niektorých obciach už dávno kronikári zamkli pero a atrament do zásuvky a využívajú techniku, písanie na stroji alebo na počítači, dá sa objednať kronika do ktorej sa dajú postupne vkladať listy . Mohlo by sa zdať, že kronika tvorená takýmto novým spôsobom nemôže zaujať. Opak je však pravdou je veľa obci a miest ktoré kroniku majú vytlačenú cez počítač a vydávajú kroniku obce na CD nosiči ba dokonca niektorí pripravujú aj internetovú verziu. Že by práve takto vyzerala budúcnosť kroník ? Všetci vieme, že jedným z najlepších zdrojov o histórii obce je kronika. Tá „naša“ je tiež zdrojom množstva informácií, avšak od istého času informácie v nej prestali pribúdať. Ak by sa našiel človek, ktorý by mal záujem pokračovať, bude jeho snaha vítaná.
Čo čaká našu obec akú podobu bude mať naša obecná kronika záleží len a len na nás.
Jozef Belani